„Odvaha byť neobľúbený.“
Úprimne?
Znelo to ako príručka pre arogantných ľudí, ktorí si chcú ospravedlniť, že sú nepríjemní na okolie.
Môj prvý vnútorný komentár bol:
„Toto fakt nepotrebujem. S asertivitou problém nemám.“
Potom ju začala čítať moja manželka.
A zrazu o nej začala hovoriť úplne inak:
Nie ako o knihe o drzosti.
Ale ako o návode, ako si lepšie chrániť vlastné hranice a prestať žiť podľa očakávaní druhých.
Keď som na dovolenke dočítal skvelých Hudákových Amerikánov, zo zvedavosti som po nej siahol aj ja.
A už som ju nepustil.
Psychológia Alfreda Adlera ma dostala presne tým, že nepôsobí ako lacná motivácia z Instagramu.
Nie sú tam žiadne frázy o „manifestovaní života snov“.
Je to pragmatické.
Tvrdé.
Miestami až nepríjemne presné.
A práve preto to funguje.
Najviac vo mne zostali tieto 3 myšlienky:
1. Všetky problémy sú problémy medziľudských vzťahov
Silná veta.
Ak by sme boli na svete úplne sami, neexistovala by osamelosť, závisť, menejcennosť ani potreba niekomu niečo dokazovať.
Veľká časť našich vnútorných bojov vzniká až vo vzťahu k druhým ľuďom.
A zrazu začneš premýšľať:
Koľko vecí v živote robím naozaj pre seba… a koľko len preto, aby som zapadol, nesklamal alebo bol prijatý?
2. Nebezpečenstvo pochvaly
Toto bol pre mňa absolútny eye-opener.
Adler tvrdí, že klasická pochvala často vytvára vertikálny vzťah:
Niekto „hore“ hodnotí niekoho „dole“.
A hoci to znie zvláštne, veľa pochvál v sebe nesie skrytú manipuláciu:
„Spravil si to dobre, takto pokračuj.“
Oveľa zdravšia cesta je povzbudenie.
Horizontálny vzťah človeka k človeku.
Nie hodnotenie.
Ale podpora.
Odvtedy si oveľa viac všímam, ako komunikujem s ľuďmi okolo seba.
3. Odvaha byť neobľúbený = sloboda
Toto je podľa mňa hlavná pointa celej knihy.
Sloboda neznamená, že vás budú všetci milovať.
To je ilúzia.
Skutočná sloboda je v tom, že unesiete aj to, keď vás niekto nemusí.
Že nežijete život ako nekonečný projekt získavania súhlasu.
A paradoxne…
čím viac sa človek prestane snažiť vyhovieť všetkým, tým autentickejšie začne pôsobiť.
Zaviedol som všetko do praxe?
Ani náhodou.
Staré vzorce sú silný súper.
Ale čoraz častejšie sa pristihnem pri tom, že nad vzťahmi rozmýšľam inak.
Sledujem, akú rolu v danom momente hrám.
Či staviam vertikálne steny…
alebo horizontálne mosty.
A niekedy stačí už len ten moment uvedomenia, aby sa veci začali meniť.
Matúš Jarečný
